Choď na obsah Choď na menu
 


Venuša

9. 3. 2008

Venuša

Radarová snímka Venuše Venuša je po Slnku a Mesiaci najjasnejším telesom na oblohe. Je to druhá planéta od Slnka, veľkostou takmer identická ako naša Zem. Jej priemer je 95% priemeru našej planéty. Je pomenovaná podľa rímskej bohyne krásy a lásky. Bola považovaná za planétu, ktorá je najviac podobná tej našej. Opak je však pravdou. Výskumy hovoria, že podmiekny pre život aký v súčasnosti poznáme, na nej nie sú. Na povrchu vládne spalujúca horúčava, jej atmosféra je plná oxidu uhličitého a vzniká a v nej kyselina sírová.

Tak ako Mesiac, aj Venuša pri svojej ceste okolo Slnka, pri pozorovaní zo Zeme prechádza sériou fáz. Pravidelne dochádza aj k podobnému javu ako pri zatmení Slnka. Pri týchto tranzitoch, keď je planéta medzi Zemou a Slmkom vyzerá ako malá čierna bodka prechádzajúca cez slnečný disk. Tranzity sú pomerne vzácny jav. Dvojica tranzitov sa odohrá vždy osem rokov po sebe a potom je viac ako sto rokov prestávka. Tento úkaz je na pláne najbližšie v rokoch 2004 a 2012, naposledy boli v rokoch 1874 a 1882.

Venušu pokrýva mohutná vrstva oblakov a preto boli prvé pokusy zmapovať jej povrch neúspešné. Tieto prvé pokusy zmapovať Venušu sa datujú do doby okolo 17. storočia. Prvú mapu vytvoril známy Giovanni Cassini (1625 - 1712) už v roku 1667 ale keďže sa oblačnosť menila, nebol shopný znovu nájsť útvary, ktoré zakreslil. Aj Johann Hieronymus Schroeter (1745 - 1816) sa nechal pomýliť a domnieval sa, že pozoruje na povrchu planéty hory. Schroeter bol však prvý, koho zaujal iný jav, v tomto prípade skutočný. Ide o poplavé svetlo vo venušinej atmosfére, ktoré sa dá pozorovať na neovetlenej časti planéty. Slabá žiara bola pripisovaná svetlám miest inej civilizácie. Podľa dnešných poznatkov ide o odraz belskov, ktoré vznikajú pri mnohých elektrických výbojoch v búrlivej atmosfére.

V 19. storočí prevládal názor, že povrch planéty pokrýva hustá džungľa. Neskôr už vedci túto teóriu odmietali. Začiatkom 20. storočia už ľudia verili tomu, že povrch Venuše je zahalený mrakmi, a objavovali sa rôzne teórie o tom, ako vyzerá jej skutočný povrch. Prevládali dva názory. Buď je povrch obrovská púšť, alebo ho tvorí obrovský oceán vody.

Dokázalo sa, že na povrchu planéty panuje veľmi vysoká teplota, pretože oxid uhličitý v hustej atmosfére bráni vydať späť teplo, ktoré planéta prijala zo Slnka. Výtvára sa teda jav u nás známy ako skleníkový efekt.

Sondy Pioneer a Veněra namerali, že atmosféru Venuše tvorí z 96% oxid uhličitý a 3% tvorí dusík. Našli sa aj stopy neónu a niekoľko izotopov argónu. V oblačnom príkrove planéty sa vyskuje aj vodná para s desaťkrát väčšou hustotou ako v prizračnej atmosfére pri povrchu. Nažltlé zafarbenie, je spô sobené tým, že sa voda v oblakoch zlučuje so stopovými množstvami oxidu siričitého, pri ktorom vznikajú kvapky kyseliny sírovej.

Vrstva mrakov nad povrchom Venuše je hrubá viac ako 20 kilometrov, je súvislá, neporušená. Jej dolná hranica je cca 50 kilometrov nad povrchom, teda omnoho vyššie ako na Zemi. Pri povrchu zrejme vládne bezvetrie a „vzduch“ je pravdepodobne číry. Je to pravý opak toho, čo sa deje vo vrstve mrakov. Je to jedna obrovská búrka, kde sú mraky hnané rýchlosťou až 300 kilometrov za hodinu. Pri tejto rýchlosti obehnú celú planétu za 4 pozemské dni. Ruské aj americké sondy pozorovali blesky.

Mnohých astronómov, vo Venušinej zmiatol útvar tvaru Y. Rozprestiera sa na oboch pologuliach planéty. Vzniká vďaka prevládajúcim vetrom severnej a južnej pologule, ktoré sa na rovníku rozdelujú. Tento útvar stále mení tvar, dokonca sa može zmeniť na tvar obrateného C.

Venuša bola a je záujmom kozmického výskumu. Prvú úspešnú prieskumnú cestu do blízkosti Venuše má na svedomí americká sonda Mariner 2. Bolo to v roku 1962 a priblížila sa v planéte na vzdialenosť 35 tisíc kilometrov. Bol to významný medzník pri odhalovaní zajad tajuplnej planéty. Potvrdila sa skutočnosť, ze Venuša nemá merateľne magnetické pole, určila sa presná doba rotácie - deň na Venuši trvá 243 pozemských dní. Tiež sa zistilo, že planéta rotuje od východu na západ. Mariner 2 taktiež presnejšie určil hodnotu teploty na povrchu Venuše. Nameral 500 °C, čo je priveľa nato aby na tam mohol existovať oceán. Keďže v atmosfére sa voda vo forme pary nachádza, astronómovia si myslia, že v minulosti, keď bola planéta chladnejšie, mohol na jej povrchu oceány existovať.

Projekt Pioneer Venus, zahájeny v roku 1978 v Spojených štátoch pokračoval v začatom prieskume sondami Mariner. Systém tvorila orbitálna stanica a výskumná sonda. Stanica získala podrobnú radarovú mapu Venuše. Táto mapa je dodnes významným zdrojom informácii.

Bývalý Sovietsky zväz medzitým pracoval na inom projekte. Pripravovali kozmické sondy, ktorých úlohou bolo mäkko pristáť a odfotografovať povrch Venuše. Veněra 9 a Veněra 10 takto odoslali v roku 1975 na Zem po jednej čiernobielej snímke. V roku 1982 už Veněra 13 a Veněra 14 poslali dokonca aj farebné snímky.

Pioneer Venus pomocou radarového výškomeru získla cenné údaje, pomocou ktorých vznikla topografická mapa 90% povrchu Venuše. Presnejsšie – od 73 stupňov severnej šírky, až po 63 stupňov južnej šírky. Zistilo sa, že povrch platéty je rovnejší ako sa zdalo. 60% povrchu sa neodchyluje o viac ako 500 metrov od stredného polomeru planéty (6037 km). Výšky sa merajú od stredného polomeru preto, lebo na Venuši stredná hladina morí neexistuje. Väčšinu povrchu tvoria pahorkatiny s výškou okolo 1000 metrov, 20% sú nížiny a len 10% je hornatých. Dve najvačšie pahorkatiny sú Afroditina zem (Terra Aphrodite) veľká asi ako Afrika a Ištarina zem (Terra Ishtar veľká asi ako Austrália) Tieto dva útvary predstavujú niečo ako kontinenty.

Najvyšším miestom na povrchu Venuše je Maxwellovo pohorie (Maxwell Montes) v Ištarinej zemi. Možno je to v skutočnosti jedná veľká hora. Totp pohorie je tak vysoké, že ho mpžno rozpoznať aj pozemským radarom. Týči sa do výšky 10500 metrov nad stredným polomerom. Pri pozorovaní tohto pohoria z opvrchu Venuše by sa nám zrejme naskytol úžasný pohľad lebo sa dvíha 8000 metrov nad okolnou planinou. Je to zrejme pozostatok dávnej sopky, ktorej kráter mal priemer okolo 100 kilometrov.

Beta Regio je ďalšou dôležitou oblasťou s obrovskými štítovými sopkami Rhae a Theia Sú vyššie ako ich ekvivalenty na Havaji. Beta Regio je ešte stale v štádiu formovania lebo je to najmladší z významnejšich útvarov na planéte.

Najnižším miestom na Venušinom povrchu je Dianin kaňon (Diana Chasma), ktorý sa nachádza v Afroditinej zemi. Oproti našej Mariánskej prikope je so svojou hľbkou okolo 3000 metrov plytký. Najnižšiie položenou a najvätšou planinou je Atalatská planina (Atalanta Planitia). Má približne rovnakú rozlohu ako náš Atlantický oceán ale nieje tak hlboká.

 

Fyzikálne charakteristiky planéty Venuša
Planéta:
Priemer 12104 km
Hustota 5250 kg/m3
Hmotnosť (Zem = 1) 0,8149
Objem (Zem = 1) 0,8568
Perióda rotácie (retrográdna) 243d 0h 30m
Úniková rýchlosť 10,4 km/s
Albedo 0,7651
Sklon k rovine dráhy 177° 2'
Teplota povrchu 750 K
Gravitácia na povrchu (Zem = 1) 0,90
Obežná dráha:
Veľká polos 0,723 AU = 108,2 .106 km
Excentricita 0,007
Sklon dráhy 3° 24'
Siderická obežná doba 224,701d
Priemerná obežná rýchlosť 35,92 km/s
Mesiace 0

 

Najvýznamnejšia zložka atmosféry oxid uhličitý (96%)
- ďalšie zložky atmosféry dusík, vodná para, oxid uhoľnatý, chlorovodík, fluorovodík, oxid siričitý
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.